Vyšla kniha "Radosť evanjelia na Slovensku"
5. 6. 2016 P. Jaroslav Rindoš
Tmavomodrá
obálka evokujúca ponurú noc s katedrálami Trnavy a Bratislavy, v úvode
zdravo provokuje otázka: "Kto zo slovenskej cirkvi zdieľa Františkovu túžbu
žiť evanjelium ako radosť a pozývať k tejto radosti v našej cirkvi?" Knižná
publikácia
Radosť evanjelia na Slovensku. Pokus o analýzu situácie
katolíckej cirkvi (Hlbiny, Bratislava 2015, 162 strán) rozprúdila na
slovenskej cirkevnej scéne živú diskusiu. Editormi sú František Mikloško a
Karol Moravčík.
Odpoveď na výzvy Pápeža Františka
Už názvom sa kniha evidentne hlási k programovému dokumentu pápeža Františka Evangelii Gaudium (Radosť evanjelia). Vyšla pri príležitosti otvorenia mimoriadneho jubilejného roku milosrdenstva a 50. výročia ukončenia II. vatikánskeho koncilu (8. 12. 2015). Práve v duchu koncilu pápež František vyzval Cirkev na stálu reformu seba samej, veriacich pozval "konfrontovať ideálny obraz Cirkvi, ako ju Kristus videl, chcel a miloval ... s jej skutočným výzorom, ako sa javí dnes", pričom sníva, aby sa "zvyky, štýly, jazyk a všetky cirkevné štruktúry stali vhodnými prostriedkami na evanjelizáciu súčasného sveta – viac než prostriedkami sebazáchovy" (Evangelii Gaudium 26-27).
Radosť evanjelia na Slovensku stojí za ocenenie v prvom rade preto, že je promptnou odpoveďou na výzvy pápeža Františka (autori v ňom vidia "veľký dar pre Cirkev", s. 156) najmä v exhortácii Evangelii Gaudium, ktorou vedie Cirkev k jadru evanjelia a k uskutočňovaniu hlavných línií II. vatikánskeho koncilu. Je prvou knihou - minimálne v slovenčine - ktorá tieto výzvy reflektuje vzhľadom na miestnu cirkev.
Autori sa pokúšajú zmapovať ako sa cirkev na Slovensku javí za posledných 25 rokov. Kriticky sa pritom stavajú k tendenciám, ktoré ju znetvorujú. Tie pomáhajú vysvetliť i pochopiť vo svetle spoločensko-historických súvislostí posledných desaťročí (všímajú si obdobie pred 2. svetovou vojnou, obdobie pritvrdenej totality počnúc rokom 1950 a obdobie po roku 1989) i zdomácnených (ne)teologických trendov a načrtávajú výzvy a riešenia do budúcnosti. V knihe nájdeme (1) základné štatistické údaje (František Mikloško), (2) pohľady na situáciu kňazov a diecéz (Karol Moravčík, Július Marián Prachár, Pavol Zaťko), (3) pohľad na ženské rehole a inštitúty zasväteného života (Justína Ivana Kostúrová OP), (4) kapitolu o mužských reholiach (Emil Váni SJ), (5) o gréckokatolíkoch (autor je v anonymite), o laických hnutiach a združeniach (Pavol Zaťko). V závere autori (František Mikloško, Karol Moravčík, Pavol Zaťko), okrem zhrnutia, poukazujú na to, že vážnou výzvou pre cirkev i pre celú spoločnosť je chudoba v niektorých vrstvách spoločnosti a narastanie vplyvu zopár oligarchických skupín, premena demokracie na tzv. procedurálnu demokraciu, keď občania (voliči) strácajú schopnosť niečo v spoločnosti naozaj ovplyvniť, hoci demokratické procedúry (voľby a rôzne inštitúcie) zostávajú v platnosti.
Čo rozvírilo polemiku?
Polemiku rozvírili trefné pomenovania podaktorých nezdravých tendencií. Dočítame sa, že viacerí mladší kňazi majú záľubu v slávení tzv. tridentskej liturgie bez akejkoľvek súvislosti s potrebami cirkvi, obliekajú sa do čipkovaných šiat a radi majú triumfalistické gestá. Asi najviac kritizované tendencie sú duch klerikalizmu, dôraz na moc cirkevných funkcionárov spojenú s neteologickou dominanciou práva na úkor väčšieho dôrazu na závislosť od Božieho slova, absencia dialógu a potreby zodpovedať sa za rozhodnutia pred verejnosťou či niečo vysvetľovať, byrokratické a defenzívne prejavovanie sa (základ pre takéto kritiky nájdeme v Evangelii Gaudium 93-97). Kniha si všíma, že na úrovni diecéz sa nedáva dostatočný priestor celému spektru katolíckej teológie a spirituality, ako je to normálne vo svetovej cirkvi (základ pre takúto kritiku nájdeme v Evangelii Gaudium 40) a že pôsobenie pápeža Františka sa prijíma v miestnej cirkvi veľmi opatrne až s nedôverou. Kniha pomenováva skutočnosti viditeľné v istých kruhoch alebo všeobecne viditeľné a teda nerozmazáva veci tajné. Napríklad, keď uvádza, že slovenskí biskupi prezentovali ponižujúce odvolanie arcibiskupa Bezáka ako normálny postup cirkevných úradov (s. 30), uvádza len to, čo mohol vidieť každý. Prehnaná defenzíva je preto zbytočná. Cirkvi tak neuškodí spomenutie všeobecne známej skutočnosti ako to, že sa niečo, čo nemá nič spoločné s evanjeliom, predstaví ako normálny postup cirkevnej inštitúcie. Tým sa vysiela signál, že taká je Cirkev, také je evanjelium.
Prorocký alarm
Kto autorov trocha pozná vie, že evanjelium a Cirkev milujú. Uhol pohľadu, ktorý sprostredkúvajú (pritom "si nenamýšľajú, že majú jediný pravdivý pohľad") si tak zaslúži pozornosť. Úprimnosť ich zámeru prispieť "pre dobro Cirkvi a ohlasovanie evanjelia" dosvedčujú ich životné príbehy. Osvedčili sa v čase komunistickej totality voči nepriateľovi zvonka. Nie však len to. Poznáme medzi nimi aj tváre, čo si držia slobodu nebojácne sa ozvať voči škodcovi zvnútra. To sám Ježiš pred ním osobitne varoval: pred kvasom farizejov a kvasom Herodesa (Mk 8,15). Nešlo o trendy zašlej minulosti. Ježiš varoval svojich nasledovníkov. Ak ich varoval, predvídal, že tento dvojaký kvas - pokrytectvo premietnuté do rôznych odtieňov a stupňov bezduchého legalizmu či samoľúbeho formalizmu a herodesovský komplex záľuby dávať pociťovať moc - bude šarapatiť aj u nich. "Nedajme si ukradnúť evanjelium!" - vyzýva pápež František (Evangelii Gaudium 97).
Mnohé reakcie sa dali predvídať. I Ježiš so svojím evanjeliom narážal na obranný val kvasu farizejov a Herodesa. Autori však chcú veriť, že kniha bude "príležitosťou k pokornému premýšľaniu". Nuž prajme jej, aby sa menej stretávala s urážlivosťou potvrdzujúcou identitu (Lk 11,45) a bola viac prijímaná ako príspevok ľudí Cirkvi - a možno prorocký alarm - k rozoznaniu škodlivého kvasu v nej i k odhodlaniu chrániť evanjelium viac než seba, tvár Krista viac než svoju.
Autor je katolícky kňaz.
Převzato z www.christnet.cz
Pro Listář vybral mh)
* * *
Komentář k tomuto článku můžete napsat do knihy návštěv. Uveďte prosím název a datum článku, k němuž se vyjadřujete.
